Ukážky z textu

„Ako má zrazu naponáhlo,“ pomyslela si Zuzanka. „Celkom ako rodičia, keď ma ráno duria do školy.“ Ale nahlas nepovedala nič. Rozbehla sa za Mesačnou vílou, ktorá už bežala po striebornom moste čoraz vyššie a vyššie.

Bežali spolu nočnou oblohou. Spod nôh im vystreľovali strieborné iskry, okolo nich sa rozprestierala čierna nočná tma. Tmavá, tichá a studená. Ale Zuzke nebola zima, hriala ju túžba po dobrodružstve. Bežali stále rýchlejšie, tak rýchlo, ako sa dá bežať iba vo sne. Zem pod nimi bola čoraz menšia, Mesiac pred ich očami narastal. Pomáhal im, aby sa k nemu dostali čo najrýchlejšie. Mesačný most sa začínal sťahovať späť, Mesiac si ho ťahal k sebe. Zuzanka sa ho musela pevne chytiť, aby neuletela do vesmíru. A už svišťala čiernou tmou rýchlo ako raketa. Fijúúúúúúú! Skoro jej dych vyrazilo. Lenže ona teraz dýchať nepotrebovala.

Ocitla sa v Mesačnej krajine. Okolo sa rozprestierali holé skaly, pred ňou však žiarila utešená záhradka. Každý kvietok v nej mal iný tvar a iné farby. Každý svietil iným svetlom a vydával iný zvuk. Príjemnú pesničku, vtáčie trilkovanie, detský smiech... Záhony s čarovnými kvetinami sa tiahli na všetky strany. V diaľke na druhom konci záhradky žiaril strieborný zámok – domov Mesačnej víly.

„Vitaj v mojej ríši,“ privítala Mesačná víla Zuzanku. „Poď, ukážem ti, ako sa narába s detskými snami.“

„Nič sa neboj, si v bubline pre hostí. Tá ťa chráni pred slnečnou páľavou. Veď okrem mňa a slnečných škriatkov tu nikto nedokáže prežiť.“

„Slnečných škriatkov?“

„No normálnych slnkuričov. To ste sa o nich v škole neučili?“ čudovala sa Slnečná víla. „Či ste sa učili len o dúchačoch? Typická nespravodlivosť! Kto vám to len píše učebnice? Lebo dúchači už dávno odfrčali, pravda, patrí im naša večná vďaka, že malému slniečku pomohli rozdúchať plameň na túto krásnu žiarivú veľkosť. No ale vieš čo? Dúchači sú síce slávni, lebo slnko naštartujú, ale trvá im to chvíľu a potom zase fičia ďalej. Skutočnú prácu si odpracujú slnkuriči, ale tí už, samozrejme, nikoho nezaujímajú. Som zvedavá, čo by ten váš autor učebnice robil, keby sa aj slnkuriči rozhodli odfrčať? To by sa mu už asi nepáčilo, keby tam dole u vás na Zemi bolo takých mínus sto stupňov... Potom by rád o slnečných škriatkoch niečo napísal, ale prsty by mal od mrazu také stuhnuté, že by v nich ani len pero neudržal. Pche!“

Na Zuzku to bolo akosi príliš veľa nových vedomostí naraz. Prestávala sa v tom vyznať. „A dúchači nie sú slneční škriatkovia?“ spýtala sa nesmelo, a hneď to oľutovala. Slnečná víla sa totiž pobavene rozosmiala, skoro zabudla mávať krídlami a takmer sa zrútila na dno gule.

„Dievča, ty si zo mňa robíš srandu, alebo si naozaj ešte nevidela dúchača?“ opýtala sa, keď sa upokojila. „Ani na obrázku? Veď to je obor ako hrom, pľúca má ako turbíny, ako inak by rozdúchal slnko? Slnkuriči sú škriatkovia, prikladajú do slnka, aby nevyhaslo. Počúvaj, učia vás vôbec niečo o Slnku?“

„Ale áno, učia,“ ohradila sa Zuzka. „Že Slnko je veľká žeravá hviezda a že raz vyhasne.“

„To akože horí aj vyhasne samo od seba? Také hlúposti vás učia? Kdeže! Horí, kým škriatkovia prikladajú. Keď zostarnú a nechce sa im už prikladať, slnko začne vyhasínať.“

„Túto hru nás nútia hrať dospeláci,“ začala vysvetľovať Prítomnosť, „pretože ich zaujíma iba minulosť a budúcnosť. Stále len smútia za tým, čo bolo, alebo sa boja toho, čo bude. Napríklad ľutujú, že si včera nenašli čas pohrať sa so svojím dieťatkom. Alebo sa boja, že prídu o prácu a nebudú mať z čoho zaplatiť dieťaťu krúžok. A vôbec si nevšímajú, čo sa deje TERAZ, že dieťatko stojí pri nich a túži, aby ho objali. A keďže si dospeláci všímajú len minulosť a budúcnosť, moje sestry narástli ako nejaké obryne. A ja si lietam od Budúcnosti k Minulosti, akoby som ani neexistovala.“

„Ale teraz nelietaš. Stačilo, že som na teba zavolala...“ povedala Zuzka.

„No hej, stačí si ma všimnúť, zavolať niečo ako: ,postoj, chvíľa, si krásna,’ alebo ,nechceš si oddýchnuť?’ a vtedy som celá pre toho človeka, ktorý na mňa zavolal. A ten človek má okrem mňa ešte aj celé More času.“

„Ja mám More času?“ čudovala sa Zuzanka. „Tu, vysoko v horách?“

„Poď za mnou,“ kývla jej Prítomnosť. Vstala a vykročila k vzdialenému okraju plošiny, ďaleko od horiacej vatry. Zuzanka si obliekla kožúšok (medzitým riadne vymrzla) a vykročila za ňou. Obe podišli k okraju plošiny a pozreli dolu. Hlboko pod nimi, pod horou, sa rozprestierala pohodlná žltá pláž s ležadlami a slnečníkmi. Bol to breh nádherného belasého mora. Nad plážou nebolo ani obláčika, na modrej oblohe sa usmievalo slniečko. Z plošiny viedli na pláž široké biele schody.

Zuzka sa prekvapene otočila. Hľadela do tváre pravekého chlapca. Tvár to bola celá chlpatá, trochu pripomínala človeka, trochu opičku. Chlapec sa doširoka usmial a prehovoril: „Biele dievča nebáť Jugum-Bunga. Pozrieť – nožový lev odísť preč.“ Zuzka sa pozrela smerom k rieke. Šabľozubý tiger sa prišiel len napiť. Nepotreboval nikoho loviť, lebo už bol nažratý. Sklonil sa k rieke, dlhými dúškami mľaskavo pil. Potom sa s plným bruchom ťažko otočil a zase vošiel do džungle.

Zuzanka si vydýchla a otočila sa k chlapcovi s otázkou: „Kto si a čo tu robíš?“

„Ja volať Jugum-Bungo. Jugum-Bungo bývať v ďaleká osada. Jugum-Bungo snívať samá škaredý sen o nožový lev. Jugum-Bungo počuť o dobrá Mesačná víla. Jugum-Bungo vydať na cesta, nájsť  Mesačná víla a poprosiť o pekný sen. Dlhá cesta, dlhá. Jugum-Bungo nestihnúť deň, prísť noc. Jugum-Bungo schovať pod krík. Potom vidieť biele dievča chcieť kričať. Nemôcť kričať, keď nožový lev nablízku. Nožový lev skočiť a roztrhať, aj keď nažratý.“

Nedá sa nič robiť, pradeti ešte nevedeli rozprávať tak dobre ako dnešné deti. Zuzanka sa zo všetkých síl snažila Jugum‑Bungovi rozumieť. Toľko však pochopila, že aj on hľadá Mesačnú vílu. „Aj ja chcem Mesačnú vílu o niečo poprosiť,“ povedala.

Niekoľko víl obklopilo Zuzku a zaviedlo ju dovnútra najväčšieho z palácov. Vošli do rozprávkovo nádhernej siene, ktorej steny boli postavené z toho najčistejšieho svetla bieleho ako sneh. Uprostred sály striekali z veľkej krištáľovej fontány svetelné prúdy, z ktorých občas vyletela malá hviezdička-bábätko a nahlas sa rozplakala. Hneď k nej priskočilo niekoľko víl, jedna ju zabalila do perinky z vesmírnej hmloviny, druhá ju nakŕmila z fľašky svetlom z Mliečnej dráhy a ďalšia ju odniesla do vedľajšej dlhočiznej miestnosti, kde stáli v niekoľkých radoch narovnané hviezdne postieľky.

„Keď nám naše hviezdičky trochu podrastú, pustíme ich do vesmíru, nech si tam nájdu svoje miesto a založia si svoju hviezdnu rodinu s planétami a mesiacmi,“ pošepkala Zuzanke jedna z víl. „Teraz poď k našej Najstaršej, určite si ťa rada vypočuje.“

Na konci sály sa od podlahy až po strop týčil žiarivý trón, na ktorom boli vyrezávané podoby hviezd, planét, mesiacov, komét a galaxií. V obrovskom tróne akoby sa strácala malá plošinka so zlatou zamatovou poduškou. Na nej odpočívala scvrknutá stará hviezda. Už veľmi nežiarila, len slabučko svietila.

„Od ktorej hviezdy a z ktorej planéty si, dieťa moje?“ opýtala sa trasľavým hlasom.